Do prvých transportov boli povolávaní mladí práceschopní ľudia, ktorým tvrdili, že do Tretej ríše idú za prácou a že majú zabezpečiť pracovné prostredie pre ďalších Židov. Povolanie do koncentračného strediska, z ktorého sa organizovala deportácia, dostali 24 hodín vopred a so sebou si mohli vziať 50 kg batožinu. Ministerstvo vnútra zriadilo tieto koncentračné strediská na piatich miestach, a to Bratislava-Patrónka, Sereď, Nováky, Žilina a Poprad. Neskôr boli transporty vypravované aj priamo z okresných miest.
Za týmito transportami nasledovali tzv. rodinné transporty, v ktorých boli aj deti a starí ľudia a tí, ktorí neboli práceschopní (napríklad ľudia s postihnutím). Tieto deportácie boli organizované a koordinované slovenskými úradmi – HSĽS, Hlinkova garda, Slovenské železnice a oddiely Freiwillige Schutzstaffel. Predstavitelia Slovenského štátu ich organizovali dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy. Slovenská vláda súhlasila s tým, že za každého Žida zaplatí 500 ríšskych mariek a zbaví ho štátneho občianstva. Tento sa na Slovensko nemal vrátiť a jeho majetok tak stal majetkom Slovenského štátu.
Od roku 1941 prinášali slovenskí vojaci z Východného frontu informácie o tom, že nemecké vojská na obsadených územiach Židov vyvražďujú. Síce ešte nie v plynových komorách, ako tomu bolo neskôr, no existovali indície, že Židom za hranicami môže hroziť smrť. Dosvedčil to napríklad evanjelický vojenský duchovný Kováč v liste z väzenia adresovanému prezidentovi Tisovi.
Slovenská vláda súhlasila s tým, že za každého Žida zaplatí 500 ríšskych mariek a zbaví ho štátneho občianstva.
Dopočul som sa, že na Ukrajine sa konajú popravy Židov. Nechcel som tomu veriť. Keď ale v roku 1942 bol som od 18. januára do 15. februára na Ministerstve národnej obrany a videl som fotografie z popráv Židov, nemohol som, keďže som mäkkej povahy, odolať prosbám a plaču (cez priateľov a známych) utiekajúcich sa ku mne Židov a zvolil som pri nemožnosti dosiahnuť intervenciami pracovné povolenie z rôznych dôvodov, že prihlásim týchto do cirkve evanjelickej. (...) Hľadel som ale na to, že som kňaz a že vedomie a svedomie z obrázkov mi ukázaných z popráv židovských žien, detí a starcov mohlo by ma prenasledovať, keby som vidiac na smrť odsúdených nepodal pomocnú ruku. Tiež myslel som i na to, že krv týchto volala by zo zeme boží súd a pomstu i tých, ktorých nechali zhynúť.
Za osud slovenských Židov sa dokonca prihováral i samotný Vatikán. Predsa len na čele štátu stál katolícky kňaz. No na postoji slovenských vládnych predstaviteľov to nič nezmenilo. Z prvej vlny deportácií z roku 1942, počas ktorej bolo vyvezených takmer 58 000 ľudí, sa konca vojny nedožilo ani len 300 osôb. Z 58 transportov bola väčšina vypravená do táborov v okolí Lublinu, ostatné do táborového komplexu Osvienčim (Auschwitz). Členovia Hlinkovej gardy Židov počas deportácií okrádali aj o posledné osobné veci, ktoré mali.
Ako však mohlo k niečomu takému dôjsť bez protestov obyvateľstva? Cirkev a viera zohrávala kedysi v životoch ľudí oveľa väčšiu úlohu než dnes a kňaz bol jednou z najrešpektovanejších osôb vtedajšej spoločnosti. Kruté zaobchádzanie so židovským obyvateľstvom nielen pri deportáciách, ale i roky predtým, ospravedlňoval aj kresťanskou morálkou.
Ešte by som sa zmienil o jednej otázke, ktorá sa spomína, a to o otázke židovskej. Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zabaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrožuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrožoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať. Nedávno naši páni dostali do rúk starú knihu, v ktorej boly popísané mestá uhorské i hornouhorské. Tam bolo napísané, koľko vtedy v roku 1840 bolo Židov na Slovensku v mestách. Vo veľkých mestách, ako je Žilina, Nitra a iné, bolo vtedy 30-40 Židov. A za 100 rokov sa to zdesaťnásobilo! Bolo ich stále viac a akých! Nie na poli, ale v úradoch, v bankách a na všelijakých vysokých miestach sedeli Židia. Títo odčerpávali dôchodok slovenskej zeme, slovenskej práce pre seba. Mali sme zistené, že 38% národného dôchodku mali Židia. Vtedy, keď tri milióny národa maly 62%, vtedy 5% Židov malo 38% národného dôchodku! A ten pomer medzi národom a židovstvom sa stále rozširoval. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili v čas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, shoď, zbav sa svojho škodcu!
Počas prvej vlny deportácií mohol prezident Tiso udeľovať výnimky. Ak usúdil, že bola daná osoba užitočná pre hospodársky a verejný život Slovenského štátu, mohla získať označenie „hospodársky Žid“ a bola (dočasne) zachránená pred deportáciami. V niektorých častiach Slovenska boli napríklad lekármi len Židia a vláda si uvedomovala, že ak ich deportujú, zdravotníctvo skolabuje. Jednoducho, Jozef Tiso vytvoril inštitút, aby Židov ochránil pred jeho vlastnými protižidovskými nariadeniami.
Ak usúdil, že bola daná osoba užitočná pre hospodársky a verejný život Slovenského štátu, mohla získať označenie „hospodársky Žid“ a bola (dočasne) zachránená pred deportáciami.
Výnimiek bolo udelených približne 1000, čo znamenalo 4- až 5-tisíc osôb, lebo výnimka sa vzťahovala aj na najbližšiu rodinu jej nositeľa. Na Slovensku zostalo po prvej vlne deportácií v roku 1942 asi 22-tisíc pre štát ekonomicky dôležitých Židov, ktorí tu do jesene 1944 žili zväčša pod ochranou týchto výnimiek alebo v tunajších pracovných táboroch a strediskách, ale aj ilegálne s falošnými dokumentmi. Vedenie Slovenského štátu týmto spôsobom pragmaticky určilo, kto je hodný života a kto nie.
No začalo sa ukazovať, že Židom hrozí aj niečo vážnejšie, ako vyhodenie zo školy či nariadenia Židovského kódexu. Bolo preto lepšie sa niekde zamestnať. V tom čase hľadali ľudí na organizované brigádnicke práce vo Svätom Jure, tak som tam išiel tiež. Dúfal som, že ma to môže zachrániť. A mal som pravdu – keď v marci 1942 prišli v Nitre po mňa, aby som nastúpil do transportov, bol som práve v Jure. To bola tá prvá vlna transportov, keď brali slobodných. Ja som sa im vyhol. Po slobodných brali aj celé rodiny, vtedy už nejako nebolo úniku. Dodnes si pamätám, že to bolo 1. septembra, lebo nás viedli dvaja žandári, ktorí sa rozprávali o tom, ako ich deti išli po prázdninách do školy. V Žiline sme čakali dva mesiace, keď zrazu transporty dočasne zastavili. Spoznali sme to, keď pre nás namiesto dobytčákov pristavili obyčajný osobný vlak. Namiesto do Osvienčimu nás odviezli do pracovného tábora vo Vyhniach. Tam som sa dostal do brašnárskej dielne, robil som peňaženky a púzdra pre gardistov. Aj keď sa dalo utiecť, nikto odtiaľ neutekal. Nebolo kam. No otec po čase dostal rezortnú výnimku. Minister pravosúdia Gejza Fritz, ktorý patril k umiernenému krídlu ľudáckej strany, otca poznal ešte ako sudcu. Vďaka tomu ho preložili do Trstenej, kde dostal na starosť pozemkovú knihu. Spolu s ním sme sa dostali von aj my. Chvíľu som žil v Nitre, kde som robil kníhviazača, no keďže som sa obával obnovenia deportácií, vybavil som si falošné árijské papiere. V novom rodnom liste s mojím menom som v kolónke s vierovyznaním už nemal skratku „IZR“ ale „RKAT“. Rímsky katolík. S týmto rodným listom som ako kníhviazač odišiel do dielne v Liptovskom Mikuláši. V Nitre ma totiž každý poznal, a keby došlo k transportom, neskryl by som sa.“
Proces deportácií bol zlegalizovaný spätne, až po dvoch mesiacoch od prvých deportácií. Všetci deportovaní boli zbavení slovenského občianstva a tým aj majetku, ktorý si neskôr rozdelili arizátori. Jozef Tiso, najprv ako premiér a potom ako prezident a vodca štátostrany, sa podieľal na vytváraní a aplikácii protižidovských zákonov do legislatívy Slovenského štátu a bol zodpovedný za deportácie Židov zo Slovenska. Tiso do októbra 1939 ako premiér podpisoval všetky protižidovské nariadenia vlády. Ako prezident podpísal ústavný zákon, ktorým slovenský snem odovzdal vláde plnú moc na jeden rok s cieľom, aby celkom vylúčila Židov zo slovenského hospodárstva a verejného života, a to čo možno najrýchlejšie.
Všetci deportovaní boli zbavení slovenského občianstva a tým aj majetku, ktorý si neskôr rozdelili arizátori.
Všetky kapitoly
HolokaustKapitola 01
Slovenský štátKapitola 02
IdeológiaKapitola 03
PerzekúcieKapitola 04
AntisemitizmusKapitola 05
ArizácieKapitola 06
Protižidovské opatrenia a kódexKapitola 07
PorajmosKapitola 08
LGBTI menšinaKapitola 09
Prvý transportKapitola 10
DeportácieKapitola 11
Koncentračné táboryKapitola 12
Život v táboreKapitola 13
Slovenské národné povstanieKapitola 14
Návrat domovKapitola 15
EmigráciaKapitola 16