Slovenské protižidovské nariadenia boli inšpirované nacistickými Norimberskými zákonmi. V roku 1941 si na titulnej strane ľudáckych novín Slovák pochvaľovali, že práve Slovensko, spomedzi všetkých európskych krajín má tie “najprísnejšie” zákony voči Židom.
Židovský kódex určoval, kto je to Žid a vymedzoval mu jasné miesto v spoločnosti. Žid bol definovaný na rasovom, nie náboženskom základe, a teda Židom sa človek rodil, nie stával vlastným rozhodnutím. Ak mala daná osoba viac než troch židovských starých rodičov, bola podľa nariadenia Židom.
Osoby židovského pôvodu mali zákaz študovať na vysokých a stredných školách, vykonávať povolanie, nesmeli chodiť do parkov, na plavárne, do kina a ich rodiny sa museli odsťahovať z hlavných ulíc, pretože tie boli v novom štáte pomenované po Adolfovi Hitlerovi alebo Andrejovi Hlinkovi.
Ďalej mali zakázané vlastniť aj mnohé predmety každodennej potreby ako napríklad rádio, fotoaparát alebo rybárske udice. Všetci Židia od 6 rokov museli nosiť označenie – šesťcípu žltú hviezdu. Židia sa legálnym postupom stali občanmi druhej kategórie a antisemitizmus oficiálnou súčasťou štátnej ideológie a štátnej politiky.
Osoby židovského pôvodu mali zákaz študovať na vysokých a stredných školách, vykonávať povolanie, nesmeli chodiť do parkov, na plavárne, do kina a ich rodiny sa museli odsťahovať z hlavných ulíc.
Celý kultúrny (sic!) svet na čele s veľkým Nemeckom radikálne rieši židovskú otázku, v čom nesmie zaostať ani Slovensko. Nastúpili sme túto cestu pri plnom vedomí toho, čo v tejto veci podnikáme, nastúpili sme ju s pevným odhodlaním, že sa nebudeme pozerať na postoj, ktorý k nášmu podnikaniu zaujímajú rôzni pseudohumanisti. Nebude nás mýliť ani nesprávne a falošné argumentovanie, že naše počínanie v tejto veci je nekresťanské.
Pamätám si, keď nás vylúčili zo školy v septembri v roku 1939, tak tam bol veľký nápis Židom vstup zakázaný! A boli sme strašne smutní, lebo žiadni z našich kamarátov sa neprišli rozlúčiť alebo povedať, že im to je ľúto. A to isté učitelia. A veľmi ma to bolelo. Mala som veľmi dobrú kamarátku Marušku, ktorá mi zrazu povedala, že ma už nemôže vídať, lebo jej rodina by bola znevýhodnená pri získavaní odmien za antisemitizmus. A antisemitizmus medzi Slovákmi bol spôsobený túžbou po majetkoch a zisku, (...). Podľa mňa to bolo skôr o snahe zbohatnúť z ničoho, než o nejakých veľkých rasových predsudkoch.
Rozbíjali nám okná a pred domom vykrikovali: Rež a rúbaj do krve po židovskej kotrbe! Boli to pritom naši bývalí priatelia, čo bývali vedľa nás. Dvaja mladíci, z ktorých sa stali gardisti. (...) Jedného z tých dvoch, čo nám pod oknami potom nadávali do špinavých Židov, som predtým pomohla dať dokopy s mojou kamarátkou, ktorá sa mu veľmi páčila.
(...) začali sa sťahovať mračná vojny. Po meste sa zjavovali nadpisy ‘židia von!’, gardistické uniformy, rozbíjanie okien. Moji rodičia, matka bola krajčírka, otec mal stolársky podnik. Z noci na deň sme mali hviezdami pomaľovanú našu dielňu, kde bolo napísané, sa pamätám, ‘smradľavý žid, den Juden raus!’ a podobné nápisy. Takže ja som to ešte vtedy tak veľmi nechápal, ale z rozprávania mojich rodičov som sa dozvedel, že čo to asi znamenalo. Takže už bolo aj zábav menej, aj hrania menej, väčšinou sme sa zdržovali doma a cez našu ulicu vo dne i v noci pochodovali gardisti a vykrikovali ‘Češi peši do Prahy!’, to si pamätám aj ja, ‘židia do Palestíny!’. Bodaj by sa to bolo splnilo vtedy, tak by sme neboli skončili tam, kde sme skončili.
(...) No už začal vtedy slovenský štát a bolo to zaujímavé, že ako veľmi svorne sme tam žili v tej Novej Bani a človek si myslel, že má samých priateľov a na druhý deň z tých najlepších priateľov sa naraz stali gardisti. A každý deň nám s niečím otravovali život, keď ešte ani tak neboli tie protižidovské zákony. Potom začali tie všelijaké nariadenia. Jeden deň prišli pre kožuchy, druhý deň zobrali písacie stroje.
(…) už teda v štyridsiatom roku, sa tie pomery zhoršovali. Zhoršovali sa preto, že gardisti sa objavili aj v Mikuláši. Aj v Mikuláši boli každý večer pochody s výkrikmi, najmä pred židovskými domami: ‹Slovensko Slovákom, Palestína židákom! (…) Jedného rána, v sobotu nadránom, keď ešte otec pracoval, tak počul, že na tej kovovej rolete, niekto tam búcha. Tak išiel otvoriť, že kto je. No a keď teda povytiahol tú roletu, tak vtedy si všimol, že všetko je popísané antisemitickými heslami, protižidovskými a môj otec bol tvrdý človek. A keď videl toho chlapa s tým vedrom, s tou farbou bielou, tak chytil to vedro a praštil mu to na hlavu. Malo to potom svoje pokračovanie, že nás ďalší večer, bola to nedeľa, nakládli celú rodinu do nákladného auta a to bola taká akcia, že nás vyviezli do Košíc.
V uliciach miest sa čoraz častejšie objavovali heslá typu „Židia sú príčina vašej biedy" alebo „Židovský majetok do Slovenských rúk". Protižidovská politika bola zrazu najfrekventovanejšou otázkou vnútornej politiky. Dochádzalo k zneucťovaniu synagóg a židovských cintorínov, k násilným útokom a verejnému ponižovaniu židovského obyvateľstva príslušníkmi Hlinkovej gardy ale aj bežným obyvateľstvom. V dôsledku prijatých zákonov o arizáciách a vylúčení Židov zo spoločenského života na prelome rokov 1941 a 1942 stratila viac než polovica židovského obyvateľstva možnosť obživy a tento počet ďalej narastal.
V roku 1941 boli na Slovensku vytvorené pracovné strediská a pracovné útvary pre práceschopných Židov, ktorí boli vyradení z hospodárskeho života a stratili občianske práva a majetok.
Štát, ktorí pripravil také množstvo ľudí o majetok a živobytie, však vtedy ešte nevedel, čo s nimi urobiť. V roku 1941 boli na Slovensku vytvorené pracovné strediská a pracovné útvary pre práceschopných Židov, ktorí boli vyradení z hospodárskeho života a stratili občianske práva a majetok. Pracovné tábory boli vybudované v Novákoch, Seredi a Vyhniach. V týchto produkovali rôzne remeselné výrobky (odevné, stolárske, stavebné a pod.) a boli v nich vybudované aj jasle, školy, nemocnice. Spočiatku platilo pravidlo, že tí, ktorí sú v pracovnom tábore, sú v relatívnom bezpečí pred spontánnymi útokmi obyvateľstva a neskôr, že nebudú deportovaní.
Prišli k nám gardisti, spisovali, jaké máme svetre. Museli sme odovzdať kožuchy, museli sme odovzdať svetre. To prišli zbierať po domoch, po židovských rodinách. Prišli zbierať športové potreby, nesmeli sme mať lyže alebo nejaké iné náradie športové, proste vypadalo to, že tá situácia na Slovensku a v Trenčíne je neudržateľná. Odhodlal som sa preto, čomu sa dnes aj sám divím, že tu v Trenčíne nezostanem a nakoľko mnohí moji priatelia už boli zaradenci v pracovnom tábore v Novákoch, odhodlal som sa, že tam za nimi pôjdem.
Všetky kapitoly
HolokaustKapitola 01
Slovenský štátKapitola 02
IdeológiaKapitola 03
PerzekúcieKapitola 04
AntisemitizmusKapitola 05
ArizácieKapitola 06
Protižidovské opatrenia a kódexKapitola 07
PorajmosKapitola 08
LGBTI menšinaKapitola 09
Prvý transportKapitola 10
DeportácieKapitola 11
Koncentračné táboryKapitola 12
Život v táboreKapitola 13
Slovenské národné povstanieKapitola 14
Návrat domovKapitola 15
EmigráciaKapitola 16
