13—Život v tábore.

Starí, chorí či tehotné ženy a malé deti boli v drvivej väčšine prípadov hneď po príchode zavraždení v plynových komorách. Ostatní museli pracovať v neľudských podmienkach a často zomierali kvôli nedostatku potravy, infekčným chorobám alebo ich zabili dozorcovia.

Obyčajné predmety každodennej potreby sa stali v prostredí koncentračného tábora otázkou života a smrti. Bez opasku na veľkých nohaviciach nebolo možné pracovať, bez smaltovanej misky zase jesť. Odhaduje sa, že v najväčšom nacistickom koncentračnom tábore Osvienčim bolo zabitých 1 milión Židov.

Z viac ako 200 000 väzňov a väzenkýň prežilo len 58 ľudí, ani jeden z nich pravdepodobne nebol zo Slovenska.

Väzni v 44 podtáboroch Osvienčimu pracovali v továrňach a priemyselných koncernoch. Otrocká práca bola jedným zo spôsobov likvidácie, ktorá zároveň prinášala nemalé ekonomické zisky. V priemere sa väzni v tomto tábore dožili 3 až 4 mesiace. Najviac Židov deportovaných zo Slovenska zahynulo vo vyhladzovacom tábore Sobibor (podobne ako Osvienčim na území dnešného Poľska). Predpokladá sa, že až 26-tisíc. Tento tábor sa od ostatných nacistických táborov líšil tým, že ho takmer nikto neprežil. Z viac ako 200 000 väzňov a väzenkýň prežilo len 58 ľudí, ani jeden z nich pravdepodobne nebol zo Slovenska.

Proces rozhodovania o tom, či niekto bude v koncentračnom tábore splynovaný (okamžite zavraždený) alebo bude ďalej využívaný na otrockú prácu, sa nazýval selekcia. Dvakrát do týždňa určil lekár v tábore tých, ktorí budú zavraždení, lebo už nevládzu alebo ochoreli a tak uvoľnia miesta novým prichádzajúcim na otrockú prácu. Jedným z takýchto lekárov bol aj Josef Mengele, ktorý si počas selekcií vyberal osoby na medicínske experimenty.

VIOLA STERN FISCHEROVÁ

Pre Denník N

Dostupné tu.

Vyhnali nás z vagóna a selektovali. Selektoval nás doktor Mengele. On stál pri rampe, mal esesácku uniformu, čierne rukavice, biely plášť, esesácku čiapku, zodvihla sa rampa a rukou ukazoval. Doľava, doprava. Bez problémov. Nespýtal sa nikoho. Ja som sa dostala na stranu smrti a potom sa pozrel na mňa, volal ma nazad, išli sme s mamičkou, spýtal sa, koľko mám rokov a keď som mu povedala, udrel do mojej mamičky, ktorá spadla a kotúľala sa na zemi a mňa dal na stranu života. A teraz som bohužiaľ tu a nenájdem si miesto, lebo to ma stále stále prenasleduje. Nemám pokoja.

FIG. 13 / 01

Dieťa v tábore

HELENA WEINWURMOVÁ

V dokumente Prvý transport.

Dostupné tu.

Tretíkrát, čo bola selekcia, potrebovali vyradiť tritisíc ľudí. (...). Päť SS manov na jednej strane a päť SS manov na druhej strane a my sme cez prostriedok museli ísť a ja, bolo to v zime, som mala zapuchnuté ruky. Mňa si SS man ešte nevšimol, a za mnou išlo jedno dievča, ktoré malo zapuchnuté ruky a ju vyradil na splynovanie. No a my sme tam čakali, dve tisíc nás bolo, čo sme zostali ešte v tábore, aby sme čakali, než ich všetky poodvážali na nákladných autách a oni plakali, prosili pána boha, modlili sa. (...) Oni vedeli, čo ich čaká.

HILDA HRABOVECKÁ

V dokumente Prvý transport.

Dostupné tu.

Veľká selekcia 6. decembra 1942 (...) a celý deň nás nechali stáť v zime a len tak sme večer vystreli ruky a len za mnou zobrali, predo mnou zobrali, mňa chorú nechali a sestru vtedy zobrali do plynu. Vtedy nás z tých 19.000 Slovákov v Osvienčime za rok 1942 (...) zostalo nažive okolo 300.

EDITA GROSMANOVÁ

V dokumente Prvý transport.

Dostupné tu.

Ten, kto prežil až do decembra, už sme vedeli ako organizovať, ako ukradnúť dačo. Podmienky neboli lepšie, len my sme sa naučili v nich žiť.t

Počas trvania druhej svetovej vojny došlo k dvom úspešným povstaniam vo vyhladzovacích táboroch. Prvé v roku 1943 v tábore Treblinka, kedy sa z 850 väzňov podarilo utiecť asi 300 z nich a konca vojny sa dožili 50. Druhé o pár mesiacov neskôr v Sobibore, kedy sa podarilo utiecť tiež približne 300 väzňom, konca vojny sa dožilo 58.

Aj v týchto neľudských podmienkach často medzi väzňami a väzenkyňami dochádzalo k prejavom rôznych druhov solidarity. Staršie ženy napríklad pomáhali dospievajúcim dievčatám, ktoré dostali prvú menštruáciu, matky si navzájom kojili deti. Bola to práve skupinová solidarita, ktorá pomáhala udržiavať väzňom a väzenkyniam morálku

HILDA HRABOVECKÁ

V dokumente Prvý transport.

Dostupné tu.

Tvrdiť, že ten prežije, čo najviac na seba myslí, neni to tak. V takýchto situáciách aj prejav len vzájomnosti a svojpomoci je viac, než keď dostane väčší alebo menší krajec chleba.